Začnem asi spomienkami, pamätáš si, ako som za Tebou utekala do dielne v škole, ako si ma zdvihol na ruky a vyobjímal?? Ja áno, sú to krásne spomienky, rada spomínam a vyroním slzu, aké krásne to všetko bolo, pamätáš si, ako si si ma vždy dal k sebe v posteli a bol si rád, že ma máš a že si so mnou?? Ako som s Tebou chodila do kostola a vždy sme sa zastavili v cukrárni na sladké?? To už bolo dávno, však?? Ale spomienky mi ostali J. Alebo keď si ma brával na kamióne a už vtedy som videla len obchody a Ty si chcel, aby som pozerala na krajinu?? Smejem sa a slzy mi tečú... keby som mala napísať ,na čo všetko pekné sa pamätám, tak by som to písala do ďalších Vianoc J. Oco, nikdy som Ti nevešala na nos svoje problémy, mám ich neúrekom, ale chcem to vždy vyriešiť sama, nie preto, že by som Ti neverila a nedôverovala, ale aj tým chcem dokázať ,že som dospelejšia a viem si pomôcť sama! Za pár dní mám 18-násť, viem, že to neznamená dospelosť, pretože tú získam len a len životom a skúsenosťami... Posledné roky, mesiace, dni netrávime spolu a vieš, ako mi je to ľúto?? Všetko sa to začalo, ako mamina zomrela. Od vtedy si ku mne odmeraný. Predpokladám, že práve si niekde na cestách, ja píšem tento list pár dní pred Valentínom, a tak ešte neviem, kde sa nachádzam, ale určite sa nudím a pozerám tie otrepané romantické filmy a plačem ako aj teraz, keď to píšem... rozmýšľam, čo som také urobila, keď nechceš so mnou stráviť ani chvíľu voľného času?? Čím som sa previnila voči Tebe, viem, že robím chyby, som mladá a hlúpa... áno, priznávam, previnila som sa a veľmi... píšem Tento list a rozmýšľam, ako slovami vyjadriť množstvo pocitov, ktoré cítim v tejto chvíli... prečo mi teraz v hrdle viaznu slová, ako veľmi Ťa mám rada??
Spomínaš, oci, na moje prvé výkriky v nemocnici, na tú malú guľôčku, ktorá chcela hneď všetko vidieť a poznať? Keď si po prvýkrát držal vo svojich mocných rukách ten drobný a nevinný uzlíček šťastia, v ktorom bolo kus z Teba? Bol si taký hrdý a nežný zároveň. Jemne si ma hladil po vláskoch a do očí sa Ti tisli slzy šťastia. Niečo sa v Tebe zlomilo a Ty si si sľúbil, že ma nikdy neopustíš. bola som pre Teba ten najväčší a najkrajší drahokam, aký si kedy videl. Alebo pamätáš na tú básničku o hruške, čo si rozbila kolená, alebo na tie nové roztrhané šaty? Potom som písavala úlohy. Pamätáš, ako ťažko som napísala svoje prvé kostrbaté áčko? Ako som utekala za Tebou do izby a prečítala som Ti zo šlabikára svoje prvé slová... Ako som ti ukazovala svoje prvé známky a ako stále som chcela nové peračníky do školy??
Oco, plačeš? Neplač. Teraz už aj ja viem, ako chladia slzy, keď plačem, že život je krásny a človek musí pre niekoho žiť. Dnes viem, čo je život - krásna lúka plná kvetov, slnko zohrievajúce svet a ľudia, ktorých každodenne stretávam. I ty - s krásnym úsmevom a prísnou tvárou. Život, to je obrovský strom, pod ktorým si môžu oddýchnuť všetci ľudia.
Oco, mám Ťa veľmi rada a chcem Ti každý deň, ako i v tento Valentínsky večer (i keď len formou listu) povedať slovíčko ĎAKUJEM. Ďakujem za cestu k životu, po ktorej si ma naučil kráčať. ďakujem za pohladenie Tvojou rukou, Ďakujem, oco, za všetko Ti ďakujem, za to, čo bolo, i za to, čo príde.
Spomínaš tato, na tie pokazené hračky, ktoré si mi toľkokrát opravoval? Na krásne prechádzky - nosieval si ma na koni - alebo na naše prvé zápasenie doma, na šach či dámu, teraz presne neviem, ale sedmu v ktorej som podozrivo prehrávala, lebo si podvádzal J? Ale vždy keď som prehrávala, vždy si povedal, aby som neplakala. Alebo na naše večery v tvojej izbe - rozprával si mi (ale neviem o čom, no dobre sa pri tom zaspávalo)... No aj keď som povyrástla, stále by som si to vypočula. Spomínaš na moju prvú jednotku? Pohladil si ma po tvári a povedal si: Som na teba hrdý.
Oci, Tvoju tvár poznačilo už niekoľko vrások, vlasy Ti obeleli, no oči, oči máš stále rovnaké. A teraz sa dívaš na mňa, na svoju dcéru a určite raz chceš povedať: Je z nej už slečna. Možno si bol trochu sklamaný, keď si sa dozvedel, že máš dcéru. Možno si chcel syna, no oco, ver mi, že som sa veľmi snažila a aj sa budem ďalej snažiť, aby si raz nepovedal: Mohol to byť syn...
Usmievaš sa?
Viem, spomenul si si na tie krásne chvíle, keď si nevedel odolať mojim prosebným očiam. Zniesol by si pre mňa aj nebo posiate hviezdami... A čas plynul... Až Tvoje vrásky mi pripomenuli, aký je neúprosný. Oci, aj keď sa o chvíľu vyberiem vlastnou cestou, cestou ozajstného života, viem, že Ty tu budeš vždy pre mňa. Navždy budem tvoja a ty môj. Aj keď som ťa občas aj teraz niekedy odbila rôznymi slovami typu: Daj mi už pokoj, alebo čo Teba do toho, dúfam, že vieš, že si Tvoju opateru a starostlivosť vážim a som Ti za ňu vďačná!! Odpusť, ak som Ťa niekedy sklamala alebo zranila, odpusť mi všetky tie starosti, čo som Ti spôsobila, i keď som nechcela.
Ocko, ďakujem za všetko, za krásne chvíle strávené s Tebou, ďakujem za lásku, ktorou si ma každodenne zahŕňal, ďakujem aj za tie prísne slová, ktoré si mi povedal, pretože vďaka nim sa lepším, ďakujem za Tvoje objatia, ktorými si ma utešoval, ďakujem za svoj život, ktorý si mi venoval, a ďakujem Bohu, že mi Ťa daroval.
Krásneho Valentína oci :-)
Lúbim ťa!